V súlade s ustanovením § 11 ods. 1 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon č. 124/2006 Z. z.) je zamestnávateľ v záujme predchádzania vzniku chorôb z povolania povinný zabezpečovať rekondičný pobyt zamestnancovi, ktorý vykonáva vybrané povolanie. Rekondičný pobyt je aj rehabilitácia v súvislosti s prácou, ktorú zamestnávateľ zabezpečuje zamestnancovi priebežne počas výkonu práce (ďalej „rehabilitácia“).
Rehabilitácia je alternatívou k pobytovej forme rekondičného pobytu. Zamestnávateľovi je daná možnosť výberu vhodného spôsobu prevencie pre zamestnancov. V rámci rehabilitácie zamestnávateľ nemusí zamestnancovi zabezpečovať a uhrádzať ubytovanie, celodenné stravovanie a cestovné náklady mimo miesta bydliska, čím je možné v porovnaní s rekondičným pobytom znížiť finančné náklady. Využitím týchto ustanovení však nemôže dôjsť k zníženiu miery ochrany zamestnancov v rámci prevencie chorôb z povolania.
Zamestnávateľ v rámci rehabilitácie zabezpečuje pre zamestnancov programovo riadený zdravotný režim (§ 11 ods. 16 zákona č. 124/2006 Z. z.), určuje zamestnancovi spôsob dopravy a ďalšie podmienky rovnako ako pri pracovnej ceste a poskytuje cestovné náhrady v súlade so zákonom č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (§ 11 ods. 17 zákona č. 124/2006 Z. z.). Náklady na rekondičný pobyt a rehabilitáciu sú nákladmi spojenými so zaisťovaním bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ktoré je povinný znášať zamestnávateľ, a nemôžu byť presunuté na zamestnanca v súlade s ustanovením § 6 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. (§ 11 ods. 17 zákona č. 124/2006 Z. z.).
V súlade s ustanovením § 11 ods. 18 zákona č. 124/2006 Z. z. sa za účasť na rekondičnom pobyte považuje plnenie rekondičného programu. V priamej súvislosti s účasťou na rekondičnom pobyte je aj cesta tam a späť, stravovanie a osobné voľno v rekondičnom objekte. V prípade rehabilitácie je potrebné postupovať obdobne, teda za účasť na rehabilitácii považovať plnenie rehabilitačného programu. V priamej súvislosti s účasťou na rehabilitácii je cesta tam aj späť. Cesta tam a späť na rehabilitáciu preto nemôže byť považovaná za účasť na rehabilitácii a zamestnávateľ nemôže tento čas započítať do času, ktorý je určený pre rehabilitáciu. Takáto prax by bola v rozpore so zákonom, pretože by odporovala jeho účelu, ktorým je chrániť zdravie zamestnancov a predchádzať chorobám z povolania účasťou na rehabilitácii v minimálnom rozsahu 80 hodín v priebehu dvoch rokov. Započítaním času cesty na rehabilitáciu (tam a späť) do dĺžky rehabilitácie by došlo k skráteniu času minimálnej dĺžky rehabilitácie ustanovenej zákonom.