Od 18. 06. 2016 nadobudne účinnosť zákon č. 351/2015 Z. z. o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej zákon č. 351/2015 Z. z.), ktorým boli do zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej Zákonník práce) doplnené nové ustanovenia § 5. Novelou sa dosiahne rovnaká úprava vysielania platná v SR, akú už v súčasnosti pozná smernica 96/71/ES Európskeho Parlamentu a Rady zo 16. decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb (ďalej smernica).
Jedným z druhov vyslania uvedeným v § 5 Zákonníka práce od 18. 06. 2016 je aj tzv. koncernové vyslanie, ktoré je charakterizované ako cezhraničné vyslanie zamestnanca medzi ovládajúcou osobou a ovládanou osobou alebo medzi ovládanými osobami, ak medzi vysielajúcim zamestnávateľom a zamestnancom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah. Uvedené koncernové vysielanie je potrebné odlíšiť od zahraničnej pracovnej cesty, pod ktorou môžeme rozumieť vyslanie zamestnancov na územie iného členského štátu EÚ na výkon prác v mene zamestnávateľa a v jeho prospech (teda nejedná sa zo strany zamestnávateľa o poskytovanie služieb prostredníctvom vyslaných zamestnancov), napr. pracovné stretnutia, rokovania, školenia zamestnancov, kongresy. Výkon funkcie člena štatutárneho orgánu, alebo zamestnanca zodpovedného za riadenie ovládanej/ovládajúcej osoby na území SR tak z tohto hľadiska nie je považovaný za poskytovanie služby pre príjemcu služby, ale práve za vyslanie na zahraničnú pracovnú cestu, kde zamestnanec koná v mene zamestnávateľa ale neposkytuje zahraničnému zamestnávateľovi ako prijímateľovi žiadnu službu. Vyslanie zamestnanca v zmysle ust. § 5 ods. 4 písm. b) Zákonníka práce a zahraničná pracovná cesta sú v kontexte pracovného práva SR dva odlišné pracovnoprávne inštitúty (iné členské štáty EÚ môžu riešiť otázku zahraničných pracovných ciest odchýlne).
Pri rozlíšení medzi zahraničnou pracovnou cestou a vyslaním je rozlišujúcim prvkom skutočnosť, že v prípade vyslania ide o cezhraničné poskytovanie služieb zamestnávateľom prostredníctvom jeho zamestnancov v prospech prijímateľa služby. V prípade zahraničnej pracovnej cesty sa nejedná o cezhraničné poskytovanie služieb, teda zamestnanec vykonáva prácu v prospech svojho zamestnávateľa, ale spravidla nie v prospech tretej osoby (napr. zamestnanec sa zúčastňuje obchodného rokovania, školenia, t. j. svojou činnosťou nekonkuruje zamestnancom na území iného štátu).
Rozdielnym je aj inštitút súhlasu zamestnanca, kde vyslanie zamestnanca je podmienené jeho súhlasom, resp. dohodou o vyslaní, zatiaľ čo inštitút pracovnej cesty umožňuje vyslať zamestnanca na zahraničnú pracovnú cestu aj bez jeho súhlasu. Ďalší rozdiel medzi pracovnou cestou a vysielaním zamestnancov v rámci poskytovania služieb je, že počas trvania pracovnej cesty má zamestnanec tie pracovné podmienky, ktoré má dohodnuté u svojho „domáceho“ zamestnávateľa, zatiaľ čo v prípade vyslania v rámci poskytovania služieb je zamestnávateľ povinný garantovať pracovné podmienky tzv. tvrdého jadra, resp. výhodnejšie pre zamestnanca (zväčša v prípade zamestnancov vyslaných z územia SR pracovné podmienky štátu hostiteľského zamestnávateľa).
Otázku, či je zamestnávateľ povinný pred vyslaním zamestnanca na zahraničnú pracovnú cestu požiadať príslušný úrad sociálneho zabezpečenia o vystavenie formulára PD A1 na čas trvania tejto pracovnej cesty, upravujú koordinačné pravidlá v oblasti práva sociálneho zabezpečenia, konkrétne Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, nie predpisy pracovného práva.