Poskytovanie prestávok v práci upravuje zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) v § 91, kde ustanovuje, že zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi, ktorého pracovná zmena je dlhšia ako 6 hodín, prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút. Ak ide o práce, ktoré sa nemôžu prerušiť, musí sa zamestnancovi aj bez prerušenia prevádzky alebo práce zabezpečiť primeraný čas na odpočinok a jedenie.
Určenie pevného začiatku a konca pracovnej zmeny pri pracovnej ceste podľa § 89 Zákonníka práce predpokladá trvanie zmeny dlhšie ako šesť hodín a teda aj potrebu zabezpečiť zamestnancovi primeraný čas na odpočinok a jedenie. Pokiaľ je čas prestávky v práci stanovený fixne na konkrétnych 30 minút v rámci pracovnej zmeny, je reálny predpoklad toho, že ho zamestnanec nebude môcť vždy dodržať (napr. pri cestovaní, ktoré zasahuje do času určeného na prestávku v práci). V takom prípade je zamestnancovi potrebné zabezpečiť primeraný čas na odpočinok a jedenie bez prerušenia výkonu práce tak, ako to ustanovuje § 91 ods. 1 posledná veta Zákonníka práce.
Dohodu o podrobnejších podmienkach poskytnutia prestávky na odpočinok a jedenie vrátane jej predĺženia môže zamestnávateľ uzatvoriť so zástupcami zamestnancov, ak títo u zamestnávateľa pôsobia.
Pracovné cesty sú osobitne upravené zákonom č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“). Tento právny predpis definuje pracovnú cestu z hľadiska časového a z hľadiska vecného, pričom každé hľadisko je podstatné. Z časového hľadiska je pracovná cesta ohraničená dobou od nástupu zamestnanca na cestu do ukončenia tejto pracovnej cesty, vrátane doby výkonu práce medzi nástupom a ukončením. Z vecného hľadiska sa pracovnou cestou rozumie skutočnosť, že zamestnanec vykonáva prácu na inom mieste, ako je jeho pravidelné pracovisko.
Pre posúdenie času zamestnanca, ktorý strávi na pracovnej ceste, je potrebné rozlišovať čas:
- strávený na pracovnej ceste v rámci rozvrhnutého pracovného času zamestnanca (napr. pevne určeného podľa § 89 Zákonníka práce) – tento čas je potrebné posudzovať podľa § 37 zákona o cestovných náhradách, t. j. čas, ktorý na pracovnej ceste spadá do pracovného času zamestnanca, strávený bez jeho zavinenia inak ako plnením pracovných úloh, sa na účely tohto zákona považuje za výkon práce,
- strávený na pracovnej ceste mimo rámca rozvrhnutého pracovného času zamestnanca s rozlíšením, či zamestnanec v rámci tohto času vykonával prácu alebo nie. Tento čas sa môže posudzovať (napr. práca nadčas, pracovná pohotovosť) alebo sa naň vôbec neprihliada (strata osobného voľna).
Zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí stravné. Suma stravného je ustanovená v závislosti od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni, pričom čas jej trvania je rozdelený na časové pásma. Ak je zamestnancovi určená pracovná cesta v trvaní do 6 hodín, prestávku v práci mu zamestnávateľ v rámci výkonu práce neposkytuje vôbec. Pri pracovnej ceste trvajúcej nad 6 hodín poskytne sa zamestnancovi prestávka v práci na odpočinok a jedenie, ktorá v prípade, že preruší výkon práce, neprerušuje čas trvania pracovnej cesty. Zamestnancovi v zmysle zákona o cestovných náhradách patrí stravné za čas trvania pracovnej cesty.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že poskytnutie prestávky v práci nemôže ovplyvniť trvanie pracovnej cesty, ktoré je zamestnávateľom určené vopred, a tým ani nárok zamestnanca na stravné.